Viliam Nádaskay sa vo svojej druhej knihe Zmyslov zbavovaný ponára hlboko: do súkromia, do tela, do tmavých skríň, ale i do deravej pamäti davu. V básňach na rozhraní poézie a prózy rozrušuje hranice, vstupuje do diskrétnych zón a narúša komfort. Odlupuje spoločenské nátery, nazerá pod koberce. Kriticky sa pritom díva do zrkadla, kde nevidí len seba, ale aj všetkých ostatných: susedov, príbuzných, mŕtve živočíchy, lásku či tretie tisícročie v drahých teplákoch. Hranice medzi ja, my a vy už dávno neboli také znepokojivo nejasné.
Druhá kniha mladého básnika Viliama Nádaskaya Zmyslov zbavovaný predstavuje posun v autorovej poetike. Od ironických polôh v prvej zbierke, urbánnom sitcome Vynechaný spoj, sa Viliam Nádaskay výraznejšie presúva z mestského priestoru do priestoru mentálneho i priestoru jazyka. Neónovo chladné i krikľavé obrazy urbánnej spoločnosti tu nahrádza pozorovanie (mužsko-ženských) vzťahov a ich prežívanie lyrickým subjektom (a chvíľu aj subjektkou). Paralelne s nimi sa knihou vinie jemne ironizovaná reflexia aktu písania, rámovaná aj úvodným a záverečným textom, v ktorom sa objavuje spolu s úsmeškom v kútiku úst autora aj figúra básnika.
Nádaskayova poézia, ktorá tentoraz nadobúda podobu blokov textu, tehličiek, tvoriacich mentálnu architektúru knihy, je vďaka tomu rafinovanejšia, komplexnejšia, a pritom nič nestráca ani z už známych ironicko-cynických polôh, ktorými autor dokáže dráždiť, provokovať a nenápadne nastoľovať otázky miery v poézii.
